História plemena

Pradávny anglický honecký pes. Jeho priamym predkom je hariér (lovec zajacov), ktorého údajne vyšľachtili chudobní občania cieleným výberom v 17 – 18. storočí. „Vzor“ k tomu podľa všetkého poskytli hariéri svoriek anglickej šľachty. Chudobnejší statkári si však nemohli dovoliť, aby držali kenely a kone, avšak k lovu aj oni potrebovali spoľahlivé psy s dobrými schopnosťami. Keďže najviac poľovali len pešo, potrebovali pomerne pomalých, rozvážnych a ľahko ovládateľných spoločníkov. Na tieto účely dokonale vyhovoval vyšľachtený bígl. Počas prenasledovania hnal zver vo svorkách, v prvom rade líšku a zajaca.

Vzhľad bígla, tak ako ho dnes poznáme, sa vyvinul v polovici 19. storočia v poľovníckych svorkách chovaných vo Veľkej Británii. Tam sa taktiež formoval jednoznačný popis plemena, ktorý nám umožňuje stretávať sa s bíglom v jeho dnešnej podobe.

Bígl je pravdepodobne potomkom hariérov a starých anglických duričov. Bol obľúbeným loveckým psom aj v kráľovskej rodine, chovala ho Alžbeta I., Viliam III. Oranžský a Juraj IV. Bígl bol vždy používaný ku lovu vo svorkách, má silne vyvinutý svorkový pud a s inými psami sa znáša veľmi dobre. Organizovaný chov tohto plemena začal ku koncu 19. storočia, klub chovateľov bol v Anglicku založený v roku 1890 a o niekoľko rokov neskôr sa toto plemeno dostalo do USA. Do bývalého Česko-Slovenska sa dostal v roku 1965, a dnes sa chová viac ako spoločník, než ako poľovný pes.

Bígl je inteligentný pes s príjemných charakterom. Poslušné, legendárne krotké plemeno, počas stáročí sa utužovalo pri práci. Vedomé šľachtenie ho časom urobilo húževnatým a odolným. Práve preto a pre svoju nenáročnosť je čoraz obľúbenejší medzi chovateľmi. Veselé, priateľské, dobré ovládateľné plemeno, ale v každom prípade vyžaduje rozhodné zaobchádzanie. Neobľubuje samotu, ani zatvorenosť.